Z KDR do až Zimbabwe – Zoznámte sa s Barthelemym
Volám sa Barthelemy Mwanza a mám 28 rokov. V roku 2012 som utiekol z Konžskej demokratickej republiky (KDR) do Zimbabwe. Do krajiny som prišiel sám, no stretol som sa v nej so svojou sestrou, ktorá tam už bola.
Narodil som sa rodičom z rôznych kmeňov: môj otec je z provincie Kasaï, mama zase z provincie Sud-Kivu. Medzi ich kmeňmi vypukol konflikt a ja by som bol po dovŕšení 18 rokov nútený pripojiť sa k skupine vojakov z provincie Sud-Kivu.
Táto skupina však zabíjala ľudí a robila aj iné zlé veci, pričom ak by som sa k nej nepripojil, zabili by ma. Chcel som si zachrániť život, a tak som opustil svoju krajinu.
Keď som sa chcel dostať do Zimbabwe, najprv som musel prejsť loďou z KDR do Zambie. Odtiaľ som sa na nákladnom aute previezol do hlavného mesta Zimbabwe, Harare, kde som stretol ľudí, ktorí pomáhajú utečencom. Posadili ma na autobus, ktorým som sa dostal až do utečeneckého tábora Tongogara v Zimbabwe, kde žijem dodnes.
S rodičmi sa mi od roku 2012 už nepodarilo skontaktovať. Červený kríž po nich ale stále pátra. Jedného dňa ich možno nájdem. Na ten deň však ešte stále čakám.
Možnosť venovať sa svojej vášni
Doma v KDR sa mi žilo dobre. Trávil som čas s priateľmi, pracoval som s mládežníckymi skupinami (čo je moja veľká vášeň) a veľa som študoval, pretože som vždy sníval o tom, že sa stanem novinárom.
Žurnalistika sa stala mojou vášňou, už keď som bol dieťa a v televízii vysielali správy. Inšpirovalo ma to, a tak som sa začal hrať s mikrofónmi. Jedného dňa sa mi naskytla príležitosť na vlastné oči zistiť viac o práci v televíznej stanici. Poprosil som rodičov, aby ma tam vzali, a nadšenie z tejto návštevy mi vydržalo aj po návrate domov.
V KDR som sa chcel venovať vzdelávaniu mladých ľudí. Keď som ale prišiel do tábora v Zimbabwe, aj tu som stretol talentovaných mladých ľudí, ktorí tvoria niečo hodnotné. Preto som sa rozhodol pomôcť im – potrebujem o ich talente informovať na medzinárodnej úrovni. A s tým mi pomáha žurnalistika.“
BarthelemyNovinár a pracovník s mládežou
Práca novinára je mojím snom a dlhodobým cieľom. Preto stále hľadám štipendiá, ktoré by mi umožnili získať v tejto oblasti bakalársky alebo magisterský titul. Už sa mi podarilo publikovať niekoľko príbehov tu v Zimbabwe. Mojím ďalším cieľom je dosiahnuť to aj na medzinárodnej úrovni.
Ako sa vyrovnať s výzvami
Najprv pre mňa bolo ťažké zvyknúť si, pretože som nehovoril miestnym jazykom.
Mal som tiež problémy s naplnením základných potrieb. V KDR som zvykol trochu pracovať, aby som zarobil nejaké peniaze, no tu túto možnosť nemám. Na začiatku som dostával mesačný príspevok v hodnote 15 amerických dolárov. Ten mi však nestačil.
Keď som prišiel do tábora, porovnával som si život tu v tábore s tým životom, ktorý som zanechal za sebou. Najprv som spal v budove s poškodenou strechou, takže keď pršalo, dnu zatekala voda. Občas som sa rozplakal a predstavoval som si, ako by to vyzeralo, keby som zostal v KDR.
Postupom času som si uvedomil, že plač nič nezmení. Namiesto toho sa zapájam do komunitnej práce a prostredníctvom nej si budujem budúcnosť. Som optimista. Nech sa stane čokoľvek, stále hľadím vpred.“
BarthelemyNovinár a pracovník s mládežou
Fotografia: © UNHCR/Dana Sleiman
Okrem toho som začal pracovať ako detský sociálny pracovník v organizácii Terre Des Hommes. Po získaní skúseností s týmito dvoma rôznymi druhmi práce som ma nominovali na spolupredsedu mládežníckej poradnej rady UNHCR. Z funkcie spolupredsedu som sa už medzičasom posunul ďalej.
Dnes pre agentúru UNHCR pracujem na ochrannom monitoringu. To znamená, že prepájam utečencov s agentúrou UNHCR. Podarilo sa mi tiež získať finančné prostriedky na niektoré mládežnícke iniciatívy. Okrem toho zvyknem pomáhať mladým ľuďom s ich problémami. Napríklad píšem e-maily, aby som im pomohol pri riešení právnych záležitostí.“
BarthelemyNovinár a pracovník s mládežou
Keď som sem prišiel, pracoval som s jedným človekom z UNHCR. Skutočne ma inšpiroval. Aj keď odo mňa vlastne nemal čo získať, pomáhanie bolo jeho vášňou. Keď teda teraz narazím na človeka, ktorý čelí nejakému problému, cítim, že mu dokážem pomôcť. Vnútorne ma to poháňa.
Hrdý na to, že je utečencom
Keď je človek utečencom, naráža na isté hranice. Nemáme rovnaké práva ako ostatní. Aj označenie „utečenec“ so sebou prináša isté obmedzenia. Kvôli nemu napríklad nemám prístup k niektorým štipendiám, a keď cestujem, vždy ma zastavia a vízum mi dôsledne kontrolujú, zatiaľ čo všetci ostatní prejdú ľahko. S týmto označením sa spája aj istá stigma. Napríklad v Harare sú ľudia, ktorí ani nechcú, aby ich nazývali utečencami. Ale ja? Som hrdý na to, že som utečenec. Napríklad v meste často nosím košeľu s nápisom „utečenec“.
Som hrdý, pretože život utečenca mi pomohol uskutočniť si určité sny. Namiesto ľutovania ťažkostí, ktorým som musel čeliť, je podľa mňa lepšie pretaviť ich do príležitosti zvyšovať o téme povedomie, pomáhať iným utečencom a pokračovať v mojej vízii.“
BarthelemyNovinár a pracovník s mládežou
Kým som ešte žil v KDR, nikdy som necestoval ani som nebol súčasťou medzinárodnej organizácie. Od roku 2017 však už cestujem. Dokonca som sa dostal aj do New Yorku. To, že som sa stal utečencom, teda neľutujem.
Slová múdrosti
Keď mi je pod psa, pomáha mi pripomenúť si moje sny, napríklad to, že sa chcem stať novinárom. Energiu mi však dodávajú aj ľudia, ktorí za mnou chodia so žiadosťou o pomoc. Ak by som nebol optimista, odradil by som ich. Moja komunita mi teda dáva silu.
Slovo „domov“ je pre mňa o identite, ktorá sa nemení, nech sa stane čokoľvek. Odišiel som zo svojej rodnej krajiny do Zimbabwe, no aj tak nemám pocit, že by sa moja identita zmenila. Svoju identitu od seba nedokážem oddeliť – mám ju v krvi. Aj pri športových zápasoch budem vždy fandiť konžskému tímu.“
BarthelemyNovinár a pracovník s mládežou
Chcel by som, aby ostatní ľudia pochopili, že utečenci sú rovnakí ako oni. Jediným rozdielom je, že nás niečo prinútilo opustiť krajinu, z ktorej pochádzame. Utečenci by mali mať rovnaké práva ako bežní občania. Máme rovnaké zručnosti ako ostatní, no potrebujeme príležitosti na ich rozvoj, aby sme si mohli zabezpečiť živobytie a navzájom sa podporovať.
Ak by som mal dať iným utečencom nejakú radu, tak by som zdôraznil, aby spolupracovali a navzájom si pomáhali. Spolu sme silnejší. Tiež by som povedal, že my utečenci by sme sa nemali nechať odradiť. Slovo „utečenec“ by sme mali využívať ako príležitosť na zvyšovanie povedomia o tejto téme a dosahovanie našich cieľov.
